Každá doba, éra či spoločenská formácia si hľadá svojich prorokov. Hľadá mysliteľov, ktorí už pred desaťročiami či storočiami predvídali vývoj. Ak filozofické, kulturologické či náboženské koncepcie sveta vytvorené v minulosti vyhovujú aktuálnemu stavu v súčasnosti, tak akoby legalizovali, potvrdzovali aktuálnu situáciu ako optimálnu, ba dokonca nevyhnutnú. Právny štát sa odvoláva na rímske právo, renesančné umenie sa sebapotvrdzovalo prostredníctvom antiky, ľavicové hnutia a strany sa identifikujú s víziami a ideálmi Charlesa Fouriera či Roberta Owena.

Aj informačná spoločnosť založená na komunikáciách a simuláciách si hľadá svojich prorokov. Jedným z nich sa stal kontroverzný jezuita Pierre Teilhard de Chardin. Cituje ho autor koncepcie informačných superdiaľnic Al Gore, masmediálny guru Marshall McLuhan, ale aj Mark Pesce - spolutvorca jazyka VRML (virtual reality modelling language). V poslednom desaťročí sa na neho odvoláva čoraz viac autorov, ktorí sa snažia o filozofickú, sociologickú, etickú či teologickú reflexiu internetu a informačnej spoločnosti všeobecne [1].

Teilhard de Chardin ako prírodovedec a filozof vytvoril svojskú evolučnú koncepciu jednotného vesmíru. Podľa Teilhardových názorov ľudstvo je vyvrcholením vývoja, ktorý začal v neživej prírode a pokračoval evolúciou živých organizmov. Teilhardova evolúcia nie je nepredvídateľným bojom slepých síl prírody, ale ”plánovaným”, logickým procesom, ktorý nezadržateľne smeruje k svojmu jedinému možnému vyvrcholeniu [2].

Teilhard de Chardin si všíma na ľudstve jeho úžasnú biologickú pružnosť. Hoci sa jednotlivé rasy anatomicky odlišujú, predsa zostávajú jediným druhom, jednotným ľudstvom. Vetvy sa nerozbiehajú, ale prepletajú. Iným živočíchom sa nepodarilo to, čo ľuďom - osídliť celú Zem a pritom zostať spojeným celkom. Tento jav nazýva pojmom planetizácia ľudstva. V súčasnosti používaný termín globalizácia môžeme považovať za jeho synonymum [3].

Teilhard upozorňuje, že v minulosti ľudstvo na Zemi expandovalo v priestore, preto vynálezy a pokrok napredovali veľmi pomaly. V priebehu celých storočí sa životný štýl a životná úroveň ľudí vôbec nemenili. Dnes je však už osídlená celá planéta, ľudia sa musia ”stláčať”. Ľudstvo už nerastie do šírky, ale skôr ”do výšky”, kvalitatívne. Jedna zmena rýchlo nasleduje za druhou, poznatkov a nových technológií pribúda exponenciálnym rastom.

Vo svojej koncepcii má Teilhard miesto aj pre techniku a informačnú revolúciu. Hovorí, doslova, že ”vďaka úžasnému... objavu elektromagnetických vĺn je každý jednotlivý človek súčasne aktívne i pasívne prítomný všade na mori i na súši a má tak rozsah celej Zeme” (c. d., s. 201). ”Okrem chleba... potrebuje dnes každý človek aj svoju dávku železa, medi a bavlny, svoju dávku elektriny, nafty a uránu, svoju dávku objavov, filmov, noviniek zo sveta. Nikomu z nás na obživu už nestačí akokoľvek veľký kus poľa, ale potrebuje celú Zem” (c. d., s. 205).

Túto definíciu súčasného sveta - doslova informačnej éry - vytvoril Teilhard de Chardin asi pred šesťdesiatimi rokmi. Jej podobnosť s globálnou dedinou Marshalla McLuhana nie je náhodná, ale zákonitá. Rozdiel je len v tom, že McLuhan mal skúsenosti s informačno-komunikačnými technológiami, o ktorých sa Teilhardovi na konci tridsiatych rokov 20. storočia ani nesnívalo.

Žiaľ, vznešená vízia zjednotenej planéty podľa Teilharda de Chardin sa občas zmení na globálnu dedinu v tom najhoršom slova zmysle - na dedinu plnú ohovárania a predsudkov. Televízie vo všetkých krajinách sa donekonečna zaoberajú klebetami o tom, či prezident jedného ďalekého štátu mal dve či tri frajerky, či prezident inej ďalekej krajiny spadol, pretože bol opitý alebo chorý, či najskôr podvádzal princ princeznú alebo naopak. Vieme čoraz viac, lenže o ničom!

Ľudstvo - podľa Teilharda - vytvára ”megasyntézu”, ”syntézu vo veľkom či super-usporiadanie” (opäť pojmy pripomínajúce dnes používaný termín globalizácia), ktoré individuálne i kolektívne zahŕňa všetky mysliace prvky celej Zeme (c. d., s. 204). Myslenie vytvára novú sféru na Zemi, tzv. noosféru (z gréckeho noos - poznanie). Noosféra je podľa Teilharda de Chardin mysliaca vrstva vnútri biosféry a nad biosférou (c. d., s. 154).

Web Dictionary of Cybernetics and Systems definuje noosféru ako ”priestor obsadený totalitou informácií a ľudského poznania, ktoré sú kolektívne dostupné človeku” [4].

Teilhard teda prichádza s evolučnou koncepciou sveta, ktorý neustále a zákonite smeruje od neživého cez biologické k duševnému a duchovnému. Noosféra je sférou čistej myšlienky, informácie. Hmotný svet stráca svoj význam, ustupuje a nahrádza ho svet informácií.

Noosféra, ktorá ako blana obklopuje planétu, naozaj existuje. Predstavte si, koľko ľudí práve v tomto momente telefonuje, koľkí prijímajú signál televíznych a rozhlasových vysielačov, koľkí posielajú elektronickú poštu či surfujú v internete. Ak by sme namiesto každého jedného z týchto komunikačných spojení (čiže reálnych, hoci neviditeľných, elektromagnetických vlnení) mali tenučké vlákno spájajúce pôvodcu informácie s príjemcom, potom by naša planéta bola skutočne obalená obrovskou hustou pavučinou.

Noosféra (ako si ju predstavuje Teilhard) má ”prekvapujúco” blízko k obrazu sveta, aký očakávame v nastupujúcej postmodernej situácii. Ľudstvo nahrádza predmety ich simuláciami a priestor virtuálnou realitou. Poučenie, ktoré by si technoskeptici mohli z Teilharda zobrať, je, že svet myšlienok a informácií nemusí byť náhradkou za hmotný svet, ale jeho vyšším stupňom.

Cyberspace a internet sú technologickou a sociálnou podmienkou pre vznik noosféry. Fungujú ako veľký zjednocovateľ, ktorý spája nielen myšlienky, ale aj mysle ľudí. Je to svet informácií, ktorý prichádza namiesto hmotného sveta. Internet nie je novou masovokomunikačnou technológiou (preto sa ani nedá opísať starou terminológiou teórie komunikácie), ale je novou paradigmou ľudstva, novým diskurzom, v ktorom budeme odteraz žiť.

Internet je svet. Nielen svojou veľkosťou (veď na webe je už viac ako miliarda stránok), ale aj štruktúrou, ktorá dosť verne kopíruje štruktúru ľudskej spoločnosti. Jedinou superveľmocou sú USA, dominuje angličtina, všade je plno reklamy a obchodnej ponuky, absolútne prevláda ľahká zábava a všetko je znečistené odpadom. To je obraz sveta a súčasne obraz Internetu.

Doklikal sa niekto už na koniec internetu? Pravdepodobne nie, tak ako žiadna loď nedoplávala na koniec sveta. Internet je svet, ktorý si žije svojím vlastným životom, resp. v ktorom ľudia žijú svoje alternatívne životy.

Realita: česť jej pamiatke

Realita a hmotný svet miznú. Stráca sa ich význam, respektíve ich funkciu plnia informácie a médiá. V poslednom čase sa veľa hovorí o preľudnení, planéta je malá a ľudí vraj veľa. Priestor virtuálnej reality sa celkom reálne môže stať svetom, kde časť ľudstva dobrovoľne či z donútenia bude žiť. Virtuálne prostredie má potenciál ponúknuť niektorým skupinám obyvateľstva hodnotnejší a príjemnejší život ako reálny svet. Väzni, notorickí násilníci alebo sexuálni maniaci tu môžu nájsť to, čo im je v reálnom živote odopierané. Bude to energeticky a finančne nenáročné, navyše aj bezpečné.

Zaujímavú zmenu môže priniesť masové rozšírenie virtuálnej reality aj do sféry zneužívania drog. Cyberspace poskytne najbizarnejším spôsobom klonované obrazy skutočnosti. Určite nie je náhoda, že veľkými propagátormi výskumu v oblasti virtuálnej reality boli legendárni bojovníci za legalizáciu drog - psychológ Timothy Leary a hudobník Jerry Garcia.

Dnes v internete prevládajú textové informácie, takže sieť sa nám javí ako nekonečná knižnica sveta, ale je len otázkou aplikácie už existujúcich technológií, aby sa internet stal dverami do iných svetov, hoci virtuálnych, ale práve preto plných zmyselnosti.

Informačné technológie a médiá vytvárajú to, čo Jean Baudrillard nazýva hyperrealitou. V minulosti bol obraz ilúziou, dnes však do neho vstupujeme. Dnes sa obraz stáva realitou - virtuálnou realitou [5]. Aj v minulosti, aj dnes platí, že znak zastupuje realitu. Dôležité však je, že slovo zastupovať má dva významy. V minulosti znak zastupoval - čiže predstavoval - realitu, dnes znak zastupuje - čiže nahrádza - realitu.

Útek do médií, život vo svete vytvorenom médiami, citové stotožnenie sa so svetom médií, hodnotenie reality podľa jej obrazu v médiách, prispôsobovanie a upravovanie reality podľa médií. Televízia dáva ľuďom toľko emócii, lásky a vzrušenia, že sa celkom logicky musíme pýtať, či by sme týchto citov ešte boli schopní, ak by sme ich nenasávali z masmédií.

E-mail: najbezpečnejšia ochrana pred AIDS

Obrovským svetom internetu tečú najrôznejšie informácie vrátane citov a emócií. Predbežne sú síce ochudobnené o celý rad neverbálnych prejavov (kontakt očí, gestá, mimika, reč tela), ale je len otázkou času, kedy nám dátové obleky umožnia plnohodnotnú komunikáciu. Plnohodnotnú asi v tom zmysle, že vo virtuálnom prostredí budú všetci muži ”konečne” vyzerať ako Bruce Willis a všetky ženy ako Claudia Schifferová. Na to si však ešte niekoľko rokov (nie desaťročí) budeme musieť počkať.

Už dnes však sieť saturuje citový život, dokonca stojí pri zrode šťastných manželstiev. Zaujímavejší však je príbeh muža a ženy, ktorí sa zoznámili v internetovej komunite, zaľúbili sa do seba, muž však napriek tomu nechcel premeniť tento e-mailový vzťah na skutočné partnerstvo [6]. Prečo? Nie, nebol ženatý. Pravdepodobne sa však celý jeho život odohráva na obrazovke. Pracuje s počítačom, zabáva sa pri počítačom, tak predsa aj city patria do tohto chladného on-line sveta. Celý svet je sprostredkovaný, neautentický, existuje sa iba na obrazovke - tak prečo by práve láska mala byť iná?

Hoci na ”plnohodnotnú” virtuálnu sexualitu si masový užívateľ musí počkať, znásilniť prostredníctvom siete sa už podarilo. Úspešný bol jeden účastník internetového virtuálneho spoločenstva Lambda MOO [7]. Keďže toto ”znásilnenie” sa udialo vlastne iba prostredníctvom verbálnej písanej agresie, môžeme ho považovať za veľký triumf jazykovej komunikácie, ktorý bol možný vďaka interaktivite, ktorú prinášajú nové technológie.

Príroda: nebola najhoršia, ale vyšla z módy

Teilhard de Chardin hľadí na genetiku ako na vedu, ktorá môže vo vývoji sveta zohrať dôležitú úlohu. Poznanie zákonov dedičnosti by malo ”vyvolať novú vlnu organizmov, nový umelý život” (c. d., s. 209). A naozaj - potraviny z geneticky zmanipulovaných rastlín (napríklad zo sóje či kukurice) sú už dnes ďalšou oblasťou, kde hyperrealita nahrádza realitu. Novovytvorené (stvorené) rastliny sú ”viac” ako pôvodné. Môže do nich byť napríklad vložený toxínový gén, ktorý ich chráni pred škodlivým hmyzom, genetická manipulácia môže zvýšiť ich odolnosť voči mrazu či horúčave [8]. Využívanie prírody je pasé, nastupuje nahrádzanie prírody.

V genetike vedci zatiaľ oficiálne dodržiavajú jedno tabu - nezasahujú do materiálu ľudských pohlavných buniek, pretože takéto zmeny by pretvorili všetky nasledujúce generácie. Otázkou času však je, kedy toto tabu padne.

Ak človekovi v minulosti stál v ceste strom, odpílil jeho konáre. Budúci človek, aby mal voľnú cestu, vygeneruje si stromy s konármi vo výške od troch metrov, ktoré mu nebudú prekážať. Je tu však aj druhá možnosť - že už vôbec nebudú stromy. A je aj tretia možnosť, že budúci geneticky zmanipulovaný človek bude taký nízky, že konáre budú vysoko nad ním. Prečo by mal byť nízky? Pretože malý človek má menšiu spotrebu vzduchu a potravín.

Známy americký historik Francis Fukuyama vidí budúcnosť ľudstva podobne: ”Počas najbližších generácií nám biotechnológia dodá nástroje, ktoré nám umožnia vykonať to, čo sa niekdajším sociálnym inžinierom nepodarilo. Vtedy sa ľudská história definitívne skončí, pretože sa rozlúčime s ľudským druhom v podobe, v akej sme ho poznali. A začne sa nová história - posthuman, poľudská” [9].

Aj postmodernistický filozof Peter Sloterdijk si myslí, že najperspektívnejším krokom do budúcnosti ľudstva je genetická manipulácia. Doslova hovorí o ”genetickej revízii ľuského druhu” – ”z fatalizmu pôrodov na prenatálnu selekciu” [10].

Pripomínam, že stále zostávame v téme, stále ide o náhradu prírody informáciami, tentoraz genetickými a umelo programovanými.

Pivo: vnútené emócie namiesto chuti

Stará dobrá realita sa však vytráca priamo pred našimi očami aj oveľa primitívnejšími spôsobmi. Predstavme si napríklad takú príjemnú vec, akou je pivo. Pred pätnástimi či päťdesiatimi rokmi mal každý lepší pivovar svoje vlastné dobre strážené výrobné postupy (vtedy sa ešte nenazývali know-how). Jedno pivo bolo horkasté, druhé sladkasté, tretie so štipľavými bublinkami. Každé však reálne malo svoju vlastnú chuť. Potom prišli nové technológie výroby a konzervačné prísady. Záručná doba piva je zrazu rok namiesto mesiaca.

Najmodernejšie technológie boli prinesené veľkými nadnárodnými spoločnosťami, ktoré skúpili malé. Je to zákonitý proces, ktorý sa volá globalizácia v ekonomike. Lokálne značky sú dnes súčasťou niektorého svetového kolosu. Tri štvrtiny slovenského piva dnes produkuje jediný nadnárodný koncern. Pochopiteľne, používa sa taký výrobný postup a suroviny, ktoré sú z ekonomického hľadiska najefektívnejšie. A nápoje sú si čím ďalej, tým podobnejšie.

Aby boli odlišné, musí nastúpiť najsilnejšia zbraň postmodernej éry - informácia. Rovnaké pivá majú rôznu emocionálnu nadhodnotu, ktorú im dáva reklama. Jedno sa bude tváriť športovo, aby oslovilo mladých, ďalšie bude akože aristokratické pre serióznych snobov, tretie bude chlapské, aby sa zapáčilo fyzicky pracujúcim. Budú mať úplne odlišné reklamné spoty, rôzne farby na vignetách, ale - žiaľ - rovnakú chuť. Reklamná informácia nahradí reálne rozdiely vyplývajúce z výrobných postupov. Reklama je paternalistická totalita informačnej spoločnosti, ktorá učí ľudí, čo im chutí.

Informácie: explózia a/alebo implózia

Termín implózia v súčasnej komunikačnej teórii často používa Jean Baudrillard [12].

Digitálne informácie nám miznú doslova pred očami. Koľko internetových hypertextových odkazov na iné stránky je v skutočnosti slepých? Možno štvrtina alebo tretina. Nápis ”File not found” nás niekedy prenasleduje, akoby téma, ktorej sa venujeme, bola začarovaná. Pohyb po internete pripomína slepé uličky v labyrinte. Sú to slepé uličky v labyrinte poznania, odumreté informácie, na ktoré už nikto nenadviaže, nikto ich nepoužije.

Dokumenty (ako by sme mohli dokumenty na sieti nazývať) často zmiznú za kratší čas, ako by sa v ére tlače vôbec rozšírili medzi čitateľov. A digitálnych archívov prakticky niet. Nikdy v minulosti nedochádzalo k takej ”drastickej a nenahraditeľnej strate informácií” ako v súčasnosti [13].

V informačnej spoločnosti prevláda krátkodobá pamäť. Táto spoločnosť sa k informáciám správa ako typická konzumná spoločnosť ku ktorémukoľvek tovaru. Cyklus výroba - distribúcia - konzum (a likvidácia) sa snaží čo najviac skrátiť, aby na miesto starých tovarov-informácií mohli nastúpiť nové. Explózia informácií ide ruka v ruke s implóziou, zrútením a miznutím informácií.

Pred niekoľkými rokmi americký Federálny úrad pre letectvo (Federal Aviation Administration) požiadal svojho systémového integrátora IBM, aby pripravil dovtedajší informačný systém kontrolujúci leteckú dopravu na prechod do nového milénia. IBM odpovedalo, že u nich už ”nezostal nikto, kto by rozumel, ako funguje hostiteľský počítač” [14].

Strata informácií je veľkým paradoxom informačnej spoločnosti. Ľudí začína znepokojovať strata informácií na iných ako elektronických nosičoch. Problém, ktorý sa pokúšame riešiť, je zachovanie napríklad tlačených dokumentov pre budúcnosť. Pokusom zmierniť pravdepodobné straty sú rôzne projekty typu Gutenberg (nápad Michaela Harta) či Pamäť sveta (oficiálny program UNESCO), ktoré si kladú za cieľ digitalizovať to najlepšie, čo ľudstvo v predinformačných dobách vytvorilo.

Ale tu je jadro problému: ”Zachrániť to najlepšie...” Otázka hodnôt, kritérií výberu je fatálna, rozhoduje o bytí či nebytí umeleckých, filozofických, literárnych a vedeckých diel pre budúcnosť. Hodnoty sa však menia. To, čo súčasnosť považuje za najlepšie, nemusí vyhovovať o sto rokov. (Predstavte si, čo z antického dedičstva by odložil stredovek, aby to neskôr mohla použiť renesancia!)

Na druhej strane, strata informácií je prirodzený sociálny jav. Stredoveké lekárstvo údajne zaostávalo za poznatkami, ktoré mali tisíc rokov predtým Gréci. A tí vraj zaostávali za vedomosťami egypskej medicíny spred ďalších tisíc rokov.

Tradičné nosiče informácií miznú s noblesou. Vypálenie knižnice v Alexandrii či verejné spaľovanie kníh v nacistickom Nemecku boli udalosti pripomínajúce pohanské slávnosti. Bol zničený mocný nepriateľ - kniha. Digitálne nosiče by boli zničené oveľa prozaickejšie - stisnutím jedného či dvoch tlačidiel.

Informačné pramene v internete trpia detskými chorobami tohto média. Jednou z nich je nedostatok skúseností používateľov. Takmer nikto nedokáže určiť, ktoré adresy, ktorí provideri sú zárukou kvality a serióznosti informácií. Vo sfére tlačených kníh existujú prestížne vydavateľstva, ale kto je dnes autoritou na webe? Bežné vyhľadávače (Altavista, Yahoo, Fast a pod.) zaplavujú užívateľov stovkami či tisíckami adries. Pritom obrovské množstvo relevantných a ”relevantných” dokumentov skôr zneisťuje a odrádza, ako by povzbudzovalo. Sú tam totiž ”bez ladu a skladu” pri sebe seriózne vedecké štúdie, dvadsaťriadkové práce magisterských študentov i totálne nezmysly. To, že sú uprednostňované stránky, ktoré majú hľadané slovo v titulku alebo v metatagu (popise stránky), nie je riešením. Nie je predsa nič ľahšie, ako na úvodný riadok či do metatagu napísať pojmy, ktoré sú často vyhľadávané. (Skúste si dať do svojho metatagu slová FBI, CIA a Clinton. Uvidíte, že dramaticky stúpne návštevnosť vašej stránky.)

Vyhľadávač Google [15] je pokusom vyriešiť túto ”neserióznosť” internetu. Google hierarchizuje každú stránku podľa toho, koľko iných webovských stránok sa na ňu odvoláva. Predpokladá sa totiž, že najviac odkazov je na najlepšie stránky. Nemusí to však byť úplna pravda. Odstrašujúce príklady by sme našli ľahko: masová komunikácia s jej logikou, že najsledovanejšie je najlepšie, resp. vedecká komunikácia s dobre fungujúcim systémom kamarátskych citácií.

Paradoxom je, že Google, ktorý údajne patrí medzi desať najvýznamnejších technologických inovácií roku 1999, popiera najväčšiu prednosť internetu, ktorou je čerstvosť informácií. Je predsa samozrejmé, že každý odkazuje na stránky, ktoré sú staršie, ako tá, ktorú on sám práve vytvára. To, čo je najnovšie, sa ešte nemôže popýšiť žiadnymi odkazmi. Takže je to pre Google nezaujímavé.

Či si to uvedomujeme alebo nie, žijeme v období prudkej informačnej revolúcie. Videokamery a videoprehrávače, káblová televízia s desiatkami kanálov, teletext, mobilné telefóny, CD-ROM, DVD, DVCAM, 3D technológie, homebanking, e-mail, ale aj systémy identifikácie polohy pomocou družice a navádzacie systémy na palubných počítačoch áut, všetky tie Personal Digital Assistant či Global Positioning System. Čo z toho sme poznali pre 20 rokmi, čo sme využívali pred 15 rokmi a čo vôbec existovalo pred 10 rokmi?

Nové a inovované technológie prichádzajú do života nebadane. Stačilo 5 rokov, aby milión Slovákov používal mobilné telefóny. Ani nevieme, kedy sa stal diaľkovoovládaný farebný televízor úplnou samozrejmosťou. Ale pred pätnástimi rokmi to tak ešte nebolo. Iste si vôbec nevšimneme a zrazu tu bude doba, keď naše auto bude informovať domáci kávovar, aby sa spustil, pretože už ideme z práce. A chladnička napíše na obrazovku v aute, aby sme sa zastavili v obchode po nákup, ktorý pre nás už objednala. My však túto donáškovú službu nebudeme využívať, pretože v našej profesii budú stále nízke platy.

Záver

Je nepochybné, že rozvoj informačných a komunikačných technológií v posledných desaťročiach stanovil smer, ktorým sa bude ľudstvo vyvíjať. Či sa nám to páči alebo nie, toto smerovanie je principiálne podobne či totožné s koncepciou noosféry, ako ju vytvoril Teilhard de Chardin.

Pri hľadaní súvislostí medzi filozoficko-náboženskou koncepciou Pierra Teilharda de Chardin a niektorými aktuálnymi sociálnymi javmi spojenými s informatizáciou sveta je azda dôležité pripomenúť aj jeho závery.

Teilhard totiž hovorí aj o cieli, celkovom smerovaní či vyvrcholení vývoja sveta. Je ním bod Omega, ktorý integruje, spája všetko poznanie a duchovnú silu, zjednocuje výkvet a súčty toho najlepšieho, čo vedomie ľudstva vytvorilo. Omega je konvergenciou individualít, ktorá zdôrazňuje ich výnimočnosť v tom najlepšom slova zmysle. V tomto bode evolúcie Teilhard počíta so silou osobnej a nadosobnej lásky. Aby svet dosiahol bod Omega, potrebuje ľudskosť, humanitu. Technológie môžu pomôcť, nie sú však riešením. Aj internet a cyberspace čakajú na svoju ďalšiu humanizáciu. Azda to je poslaním našej profesie v budúcich rokoch.

__________________________________________________________

Pojmu noosféra sa chopili aj desiatky ezoterických spolocností a pseudovedeckých inštitúcií. Napríklad A. D. Ursul, kedysi sovietsky marxistický filozof zaoberajúci sa postavením informácií v modernej spoločnosti, ktorý bol aj v našej odbornej literatúre 70. a 80. rokov casto citovaný, je dnes prezidentom moskovskej Akadémie noosféry.