 |
      |
Kultúrna identita knižnice
v informačnej spoločnosti Úvod V súvislosti s transformáciou knižníc sa dnes ozývajú hlasy, že verejná knižnica nie je už jednoznačne kultúrnou inštitúciou. Preto je potrebné nanovo sa zamyslieť nad vzťahom knižnice ku kultúre, kultúrnej identite a kultúrnej tradícii. Úvahy nad kultúrnou identitou knižnice predstavujú podľa nás celý komplex problémov, ako je profil knižnice ako kultúrnej inštitúcie v sociokultúrnom prostredí, kultúrna identita knižnice z hľadiska organizačnej kultúry, funkcie knižnice v zabezpečení transféru kultúrnej identity a kultúrnej tradície v spoločnosti, kultúrna identita a tradícia v knižnično-informačných procesoch, kultúrna identita a kontinuita vývoja v knižnično-informačných procesoch, kultúrna identita knižnice v globálnom informačnom prostredí. Myslíme si, že v procese transformácie knižníc sa musíme vysporiadať s týmito problémami, pretože pri absencii ich riešenia vytrhávame knižnicu z kultúrneho kontextu a spochybňujeme jej kultúrnu identitu. Čo je kultúrna identita? Nie je náhodné, že otázka kultúrnej identity sa stala dnes u nás veľmi aktuálnou nielen v oblasti kulturológie, ale aj histórie, jazykovedy, sociálnej psychológie a politológie. Po veľkom sociálnom prevrate, akým bol rok 1989, sa mení kultúrna identita spoločnosti a súčasne sa prehodnocuje aj kultúrna tradícia. Ďalším momentom, ktorý vyvoláva tieto diskusie, je naša integrácia do európskych štruktúr a celosvetový proces globalizácie. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že kultúra, kultúrna identita sú kategórie hodnotové, ale nie statické. Jestvuje veľa koncepcií pojmu kultúrna identita, ktoré sa líšia tým, ktoré kultúrne produkty a hodnoty považujú za určujúce pre tvorbu kultúrnej identity. Keďže národná kultúrna identita patrí k najvýraznejším identitám konca 20. storočia, väčšina teoretikov v súčasnosti vymedzuje kultúrnu identitu cez národnú kultúrnu identitu /8/. Súčasné kulturologické výskumy presadzujú koncepciu národa a kultúrnej identity, ktorá v sebe integruje biologický, lingvistický, politologický, sociálno-psychologický, teritoriálny a kultúrno-historický prístup. Kultúrna identita je teda komplexný jav, nie je len vedomím spoločenstva o sebe samom, obsahuje aj historické skúsenosti, viaže sa na určitý jazyk, na určité vzorce správania a súvisí aj s ostatnými identifikačnými znakmi spoločenstva. V prostredí multikultúrnej Európy sa nám javí ako veľmi produktívny sociokultúrny prístup Zagoršekovej /15/, ktorá chápe kultúrnu identitu ako súbor znakov, ktoré by mohli charakterizovať totožnosť a odlišnosť kultúr, ich vzájomné vplyvy a ich pôsobenie na utváranie sociokultúrnych štruktúr, v rámci ktorých jednotlivci organizujú a koordinujú svoj sociálny život. Kultúrnu identitu vidí v širšom kontexte pojmu kultúra, ktorým vyjadruje súbor činiteľov zabezpečujúcich stabilitu, ochranu a udržanie existujúceho stavu konfigurácie kultúr v širšom alebo užšom geopolitickom regióne. Povedomie kultúrnej identity zohráva v spoločnosti veľmi dôležité úlohy, ktoré sa prejavujú ako komunikačné funkcie /8/, ktoré zabezpečujú komunikáciu medzi kultúrami, uľahčujú komunikáciu medzi členmi spoločenstva a zabezpečujú transfer kultúry ďalším generáciám. Vedomie vlastnej kultúrnej identity môže uľahčiť komunikáciu s druhou kultúrou. To isté platí aj pre komunikáciu vo vnútri určitého spoločenstva. Vedomie vlastnej kultúrnej identity vzbudzuje potrebu odovzdávať svoju kultúru ďalším generáciám, čo umožňuje prežitie spoločenstva. Na tieto účely si buduje špeciálne inštitúcie - galérie, múzeá, knižnice atď. Kultúrnu identitu môžeme hodnotiť ako pozitívnu stránku života spoločnosti, je nevyhnutným prvkom kultúry určitého spoločenstva, predpokladom jeho zachovania. Prispôsobovanie sa meniacim sa životným podmienkam, ktoré umožňuje spoločenstvu prežiť, sa dotýka aj kultúry a kultúrnej identity. Neustála výmena obsahov a foriem s inými kultúrami umožňujú im prežiť, neohrozujú ich, ale obohacujú.Kultúrnu identitu spoločenstva ovplyvňuje celý rad faktorov: rodina, výchova, sebareflexia, komunikácia s inými kultúrami. Ich pôsobenie je veľmi zložité, pretože sa transformuje cez rôzne vrstvy kultúrnej identity spoločenstva. Kultúrna identita môže spôsobiť aj problémy v komunikácii kultúr. Odborná literatúra hovorí o nasledujúcich konfiktných situáciách: exegéza, dogmatizmus, agnosticizmus a dialektický vzľah /8/. Naša súčasná situácia je príkladom exegézy, keď spoločnosť nachádza v svojej kultúre chyby, idealizuje si kultúru západnej Európy a Ameriky a snaží sa svoju kultúrnu identitu budovať na ich obraz. Výsledkom je konflikt s vlastnou kultúrnou tradíciou a pokus vytvárať si novú kultúrnu identitu. V multikulturálnej Európe je snaha presadiť v komunikácii kultúr dialektický vzťah, keď je spoločnosť otvorená komunikácii s inými kultúrami, výsledkom čoho je kultúrna identita postavená na sebavedomom, ale citlivom prístupe k sebe aj k druhým.
Je knižnica nositeľom a sprostredkovateľom kultúrnej identity? Kultúrna identita ako hodnotová kategória pôsobí na utváranie sociokultúrnych štruktúr, v rámci ktorých spoločenstvo organizuje svoj sociálny život. Prestupuje teda celou štruktúrou spoločenského prostredia od individuálnej úrovne cez skupinovú, inštitucionálnu, spoločenskú až po globálnu úroveň. Napríklad v súčasnosti sa hovorí o utváraní európskej kultúrnej identity. V prípade knižnice nás zaujíma inštitucionálna úroveň. K analýze kultúrnej identity knižnice musíme pristupovať z dvoch hľadísk: 1. kultúrna identita knižnice ako organizačnej kultúry, 2. úlohy a funkcie knižnice pri zabezpečení transferu kultúrnej identity. Súčasné teórie organizačného správania sa snažia spojiť celý rad prístupov s cieľom interpretovať správania organizácie. Jedným z týchto prístupov je definícia organizácie ako kultúrneho systému, ktorý sa prejavuje ako komplexný systém hodnôt, postojov, noriem a názorov, ktorý je vo svojej podobe unikátny a odlišný od ostatných organizácií /12/. Pojem organizačnej kultúry je v anglicky písanej odbornej literatúre známy od 60. rokov, k rozšíreniu záujmu o organizačnú kultúru došlo až v 80. rokoch, keď prenikla do manažerských disciplín. Organizačná kultúra vyjadruje vnútorný stav organizácie, ktorý je výsledkom reflektovania súboru hodnôt, názorov a noriem a súčasne prejavy a vzťahy organizácie k vonkajšiemu prostrediu /12/. Na výskum tejto zložitej sociálnej štruktúry využíva organizačná kultúra celý rad odborov, predovšetkým antropológiu, sociológiu a sociálnu psychológiu. Podľa organizačnej kultúry má teda aj knižnica svoju kultúrnu identitu, ktorá sa prejavuje vymedzeným rámcom správania, systémom noriem správania, súborom dominantných hodnôt, celkovou filozofiou organizácie, rolami, ktoré učujú spôsob správania v zastávanej pozícii a napokon celkovou organizačnou klímou. Odborná literatúra ani odborné diskusie sa nevenujú tomuto dôležitému problému, pričom je jedným zo základných, keď chceme charakterizovať profil knižnice ako inštitúcie v sociokultúrnom prostredí. Pre nás je zaujímavé, že organizačná kultúra počíta s vplyvom niektorých prvkov národnej kultúry /12/, najmä hodnotami a vzorcami správania, na dominantnú kultúru organizácie, ktorú tvoria základné hodnoty rešpektované väčšinou členov organizácie. Kulturológia pripisuje významnú úlohu pri zabezpečení transferu kultúrnej identity špeciálnym inštitúciám, ktoré si na tieto účely zriadila spoločnosť. Nepochybne, že patria k nim aj knižnice. Ak si spoločnosť uvedomuje svoju kultúrnu identitu, uvedomuje si aj potrebu uchovania a odovzdania systému hodnôt, noriem, ideálov a tradicie a zabezpečí si inštitucionalizáciu týchto procesov. Druhý aspekt kultúrnej identity knižnici predstavuje teda jej úlohy a funkcie pri zabezpečení transferu kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity. V súčasnosti prebiehajú odborné diskusie o profile knižnice ako inštitúcie v sociokultúrnom prostredí. V tejto súvislosti je potrebné sa pozastaviť nad konštatovaním niektorých autorov, že chápanie knižnice ako kultúrnej inštitúcie je prekonané. Napríklad Vlasák /14/ sa zamýšľa nad tým, že knižnica už nie je len kultúrnou inštitúciou a mala by sa pripravovať na úlohy vzdelávacej a informačnej inštitúcie. Vidíme, že pojem kultúry sa tu chápe v užšom zmysle slova a viaže sa výlučne na prácu knižníc v oblasti krásnej literatúry, hoci aj v minulosti plnili funkcie v oblasti informačnej a vzdelávacej, samozrejme, v obmedzenejšej forme. Rovnako Attenborough /1/ v súvislosti so súčasnou transformáciou knižníc vyzýva k posunu od “kultúrnej misie” k informačnému manažmentu. Naproti tomu Cejpek /2/ vychádza z vymedzenia kultúry v širšom zmysle slova a do tohto kontextu zasadzuje aj úlohu a poslanie knižníc. Príspevkom do tejto diskusie bol nepochybne aj odborný seminár Kultúrne kontexty knihovníctva v informačnej spoločnosti, ktorý sa konal v roku 1998 v Trnave, ktorého sa zúčastnili aj kulturológovia a odborníci z ďalších sociálnych a humanitných vied. Odpoveďou na tieto diskusie je Manifest UNESCO pre verejné knižnice, ako aj Správa o Zelenej knihe o úlohe knižníc v súčasnom svete. Manifest UNESCO pre verejné knižnice z roku 1994 definuje knižnicu ako kultúrnu inštitúciu zabezpečujúcu celý systém spoločenských činností, ktoré realizujú jej funkcie v oblasti informácií, gramotnosti, vzdelávania a kultúry. Sú tu zahrnuté také druhy činností, ako je o. i.: podpora uvedomelého prístupu ku kultúrnemu dedičstvu a k hodnotám umenia, pokroku a vedy, podpora tradície ľudovej slovesnosti, podpora dialógu medzi kultúrami a kultúrnou tradíciou, ktoré kulturológia jednoznačne kvalifikuje ako podporu rozvoja kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity. Správa o Zelenej knihe o úlohe knižníc v modernom svete z roku 1998, ktorú vypracoval Výbor Európskeho parlamentu pre kultúru, mládež, výchovu a médiá /12/ chápe knižnice ako kultúrne inštitúcie v širokom zmysle slova, pričom zdôrazňuje, že informačná spoločnosť akceptuje ich všeobecný profil a považuje ich za dôležitú súčasť informačnej superdiaľnice, po ktorej putujú poznatky a kultúra. Je pozoruhodné, že správa kladie hlavný akcent na kultúrnu prácu knižníc a žiada zvýšenie rozpočtov na kultúrne programy. Kultúra sa tu chápe ako dôležitý zdroj intelektuálnej aktivity, ktorý dáva mysleniu hlbší rozmer. Jej vplyv sa síce nepociťuje bezprostredne ako pri pôsobení poznatkov, ale je to práve kultúra, ktorá aktivizuje tvorivosť. V tejto súvislosti správa zvýrazňuje najmä nasledujúce oblasti pôsobenia knižníc: · organizovanie prístupu k poznatkom, · sprostredkovanie poznatkov a kultúry, · podpora vzdelávania, · zachovanie kultúrneho dedičstva a jeho odovzdávanie naledujúcim generáciám, · udržanie živosti vlastného jazyka, literatúry a kultúry populácie, · zabezpečenie kontaktu s inými kultúrami. Veľmi významné je tu chápanie knižnice ako centrálneho spoločenského fóra pre dané spoločenstvo, ktoré komplexne zabezpečuje jeho rozvoj prostredníctvom rôznych druhov občianskych aktivít. Vidíme teda, že vymedzenie funkcií knižnice ako kultúrnej inštitúcie je v správe úplne v súlade s funkciou transferu, ktorou kultúrna identita zabezpečuje odovzdávanie kultúry ďalším generáciám, tak ako to vymedzuje kulturológia. Významnú úlohu z hľadiska kultúrnej identity majú kultúrne a sociálne procesy prebiehajúce v knižnici, ktoré sa podieľajú na zabezpečení transferu kultúry v spoločnosti. Kultúrne a sociálne procesy sú súčasťou integrovanej procesuálnej štruktúry knižnice, v ktorej prebiehajú ďalej informačné a technologické procesy. /3/ Kultúrny proces je nástrojom uchovania a sprostredkovania kultúrnej hodnoty informácie. Sociálny proces zabezpečuje komunikatívny aspekt sprostredkovania informácií a sociálnu reguláciu. Vzťahy v tejto procesuálnej štruktúre sú veľmi zložité, ich štúdium zasahuje do predmetu celého radu odborov ako v sociálnych a humanitných vedách, tak aj v prírodných a technických vedách. Nazdávame sa, že toto je pravá príčina súčasnej rozpornej diskusie o profile verejných knižníc a ich úlohach v spoločnosti.
Kultúrna identita a tradícia Kultúrna tradícia je úzko prepojená s kultúrnou identitou /7/. Spoločenstvo si vyberá z kultúrnych hodnôt a produktov tie, ktoré podporujú jeho kultúrnu identitu a z nich vytvára svoju kultúrnu tradíciu. Je tu teda spätná väzba - súhrn kultúrnej tradície formuje kultúrnu identitu. V dôsledku spoločenského vývoja sa kultúrna tradícia neustále mení, najčastejšie pri veľkých sociálnych zmenách. Kontinuita vývoja kultúry je zabezpečená tým, že nová kultúrna tradícia sa vytvára na základe predošlej. Spoločnosť formuje svoju tradíciu na základe celého systému kritérií výberu kultúrnych hodnôt a produktov: národných, psychologických, historických, vývojových, ekonomických atď. Výber uskutočňuje práve žijúca generácia a prezentuje ho nastupujúcej generácii ako ich spoločnú kultúrnu tradíciu. Jednostranný výber kritérií formovania tradície môže viesť k rôznym deformáciám v spoločenských procesoch. Najmä malé spoločenstvá sa väčšinou orientujú len na národné, psychologické a historické kritériá, čo môže byť brzdou vývoja a viesť k degenerácii jeho kultúry. Niekedy hodnotia svoju kultúrnu identitu a tradíciu z čisto kultúrnych hľadísk, čo vedie k nepochopeniu vlastnej kultúry a tvorbe kultúrnej identity, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu kultúry a kultúrnej tradície. Proces formovania, života a premien kultúrnej tradície sa prelína celou štruktúrou spoločenských procesov, a teda môžeme o nej hovoiť aj v knižničných a informačných procesoch. V súvislosti s tradíciou v našom odbore sú pre nás kľúčové problémy jedinečného a všeobecného a problém aplikácie. Hermeneutika zdôrazňuje, že príslušnosť k tradícii neznamená dosiahnutie miesta mimo dejinných procesov, ale zmyslom tradície by mala byť práve snaha začleniť sa do týchto procesov /9/. Kultúra potrebuje pre svoje zachovanie a rozvoj neustálu výmenu obsahu a foriem s inými kultúrami. V spoločnosti, kde prebieha dialóg medzi vlastnou kultúrou a kultúrou iných, je voľná výmena myšlienok, ideií, foriem a hodnôt a proces začlenenia sa do celosvetových kultúrnych procesov pri zachovaní kultúrnej identity je prirodzený. Vývoj knižníc a knižničnej a informačnej vedy na Slovensku do roku 1989 bol poznačený celým radom faktorov, ale nazdávame sa, že už dostatočný odstup 10. rokov nám umožňuje konštatovať, že hlavnú úlohu tu zohrali určité prvky v kultúrnej tradícii a kultúrnej identite. Tradičné osvetové chápanie poslania verejných knižníc a s ňou spojené hodnoty a normy zostalo v našich prístupoch pri definovaní a riešeni problémov ako v teórii, tak aj v praxi - to je to, čo nám zväzuje ruky, a aj naše najlepšie úmysly tak končia na pol ceste. Potrebujeme novú filozofiu verejných knižníc, ktorá by zrozumiteľne pomenovala problémy nášho dedičstva, problémy súčasnosti a tomu zodpovedajúcu reálnu prognózu do budúcnosti. Chápať proces transformácie verejných knižníc ako ústup od kultúrnej misie a posun k informačnému manažmentu je veľké zjednodušenie, ktoré môže viesť k deformácii celého procesu. Najlepšie to je vidieť na procese roširovania pôsobností knižníc o funkcie informačných centier miest a obcí. Metódy znalostného a informačného manažmentu nie je možné zaviesť do verejných knižních pomocou nejakého nariadenia, organizačných alebo metodických opatrení. K tomu, aby mohla knižnica efektívne využívať tieto metódy, musí realizovať celý rad systémových, organizačných, profesionálnych a iných zmien. Rovnako by sme mohli hovoriť o zavádzaní ekonomických kategórií do manažmentu knižníc, ktoré vedie obyčajne k úplne opačným efektom. Knižnice patria do verejného sektoru a verejná ekonomika sleduje nie ekonomickú ale spoločenskú rentabilitu. Pôjde o to, aby sa rozvinuli pomocou nových informačných a komunikačných technológií všetky pozitívne prvky v našej tradícii a postupne ju rozširovali o nové hodnoty, formy a produkty. Formálna aplikácia koncepcií vyspelých západných krajín vedie mnohokrát k dezilúzií a pasivite. Je potrebná čo najširšia odborná diskusia o týmto problémoch. V tejto súvislosti je potrené zdôrazniť, že citeľne chýba platforma na oživenie odbornej komunikácie v knihovníckej komunite. Zrušenie jediného odborného časopisu pre verejné knižnice - Čitateľa znamená nenapraviteľnú chybu. Odborné semináre a konferencie nemôžu nahradiť funkcie odborného časopisu v knihovníckej komunite. Rovnako bol poznačený aj vývoj knižničnej a informačnej vedy. Provincionalizmus a pragmatizmus sú príčinou úrovne teoretického poznatkového fondu, ktorý na publikačnej úrovni nie je kompatibilný s vyspelým zahraničím. Toto nie je naše špecifikum, toto je naša úroveň. Aj posledný vlak v roku 1989 sme si nechali ujsť. Bolo potrebné vypracovať komparatívne štúdie, preložiť základné monografie a terminologické slovníky. Bolo potrebné obnoviť súbehy na teoretické práce z knižničnej a informačnej vedy, skvalitniť profil jediného odborného časopisu v tejto oblasti Knižnice a informácie. Bolo potrebné vybudovať oddelenie teoretického výskumu pri Katedre knižničnej a informačnej vedy FiF UK, ako aj zaviesť výskumné metódy do knižničných a informačných procesov v knižniciach. Bez vytvorenia základných predpokladov na rozvoj teoretického myslenia všetky volania po novej teórii a metodológii knižničnej a informačnej vedy stoja vo vzduchu. Zdravá kultúrna tradícia môže mať aj revolučnú funkciu, sama dáva podnety na produktívne zmeny. Je len v našich rukách, aby sme zakomponovali do našej tradície také vývojové kritériá, ktoré budú podnecovať budúci rozvoj knižníc a knižničnej a informačnej vedy.
Kultúrna identita a kontinuita vývoja Pre uchovanie kultúrnej identity a kultúrnej tradície je veľmi dôležité hľadisko kontinuity vývoja, ktoré sa zabezpečuje prostredníctvom komunikácie vo vnútri spoločenstva a medzi kultúrami a prostredníctvom transferu kultúry ďalším generáciám. Od neho závisí životnosť danej kultúry, kultúrnej identity a kultúrnej tradície. Napriek tomu, že v dôsledku sociálnych zmien dochádza k zmenám v kultúrnej tradícii i kultúrnej identite, musia sa prispôsobovať meniacim sa životným podmienkam, kontinuita vývoja zabezpečuje uchovanie danej kultúry, a teda aj spoločnosti. Tento proces nevylučuje komunikáciu s inými kultúrami, neustálu výmenu kultúrnych obsahov a foriem, ktoré zabezpečujú životaschopnosť danej kultúry. Problém kontinuity vývoja v kultúrnej tradícii a kultúrnej identite, to je problém hľadania budúcnosti v pochopení prítomnosti a minulosti. Aj kulturológia chápe kultúrnu tradíciu a kultúrnu identitu ako permanentný proces prebiehajúci z minulosti do prítomnosti, sledujúci perspektívu budúcnosti. Teda nepretržitý dialóg prítomnosti s minulosťou a budúcnosťou. Pri výskume týchto kategórií v jednotlivých spoločenských procesoch je potrebné rozpoznať spôsob, akým rozmer budúcnosti prestupuje horizont prítomnosti a zároveň zasahuje do dialógu s minulosťou /9/. Keďže takýto plodný dialóg zatiaľ v našom odbore nenastal, celý rad zásadných koncepčných problémov transformácie knižnic sa rieši vytvrhnuto z historického a sociokultúrneho kontextu. Zabezpečenie kontinuity vývoja kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity sa uskutočňuje rôznymi prostriedkami, ale predovšetkým odovzdávaním novým generáciám jestvujúcich kultúrnych hodnôt, ktoré súčasná a predošlé generácie vytvorili a akceptovali. U nastupujúcej generácie sa tieto hodnoty dostávajú do iných kontextov, ale kultúrna tradícia a kultúrna identita umožňujú uchovať kontinuitu ich vývoja. Generačný problém je v našom odbore jedným z kľúčových, má veľa dimenzií a väčšinou ho spájame s problémom ekonomického ohodnotenia našej profesie. Z hľadiska problému uchovania kultúrnej tradície a kultúrnej identity uvediem jeden príklad. Pri náhodnej diskusii s poslucháčmi 5. ročníka Katedry knižničnej a informačnej vedy som sa spýtala, či počuli mená ako Potemra, Fedor, Kováč, Maruniak a ďalšie. Tvrdili mi, že nikdy o nich nepočuli. A to som ešte nešla ďalej do histórie. Naše knihovníctvo malo veľké osobnosti, ktoré sa vyznačovali nielen vysokou profesionalitou, ale čo je pre odkaz dnešnej mladej generácii veľmi dôležité - zanieteným vzťahom ku knižnici, profesii knihovníka a bibliografa, s akým sa už dnes stretneme zriekavo. Knižnicu chápali ako kultúrnu a vedeckú inštitúciu, čo sa odzrkadlilo aj v ich prácach, ktoré predstavujú základy teórie knihovníctva a bibliografie na Slovensku. Ak si dnes sťažujeme, že knižnica a knihovnícka profesia stráca svoju identitu, že nám chýba dostatočné sebavedomie, profesionálna hrdosť, mali by sme si povedať, že jedna z príčin je aj v nás. Keď pretrhneme kontinuitu vývoja v odbore, nenadviažeme na doterajšie poznatky a hodnoty, ktoré sa tu vytvorili, a nevyužijeme ich v súčasnom procese transformácie knižníc, môže to viesť v konečnom dôsledku ku strate kultúrnej identity knižnice. Ďalším závažným problémom pri zabezpečení kontinuity vývoja je systematický prístup. Dodnes sme sa nenaučili systematickej zmysluplnej práci ako v teórii, tak aj v praxi. Napr. súčasný stav súboru teoretických poznatkov, ktoré sa u nás vytvorili v oblasti knižničnej a informačnej vedy, je odzrkadlením množstva koncepcií, ktoré neboli ďalej rozpracovávané a medzi ktorými neexistovala efektívna vedecká komunikácia. Rovnako prax bola aj je poznačená neustálymi koncepčnými a organizačnými zmenami bez rešpektovania sociokultúrnych kontextov. Akoby toto bol zmysel knihovníckej práce. Všetky tieto negatívne javy sú aj dôsledkom spôsobu komunikácie v knihovníckej komunite, v ktorej prevažovali väčšinou osobné záujmy nad odbornými. Ako sa vyhnúť spomínaným nedostatkom, ako zabezpečiť kontinuitu vývoja v odbore? Mohli by sme vymenovať celý rad podnetov, návrhov, ale všetkými by sa vinula jedna základná zásada: dôsledné uplatňovanie kritéria odbornosti ako v teórii, tak aj v praxi.
Kultúrna identita knižnice v globálnom informačnom prostredí Súčasný proces globalizácie, univerzalizácie svetovej civilizácie, integrácie kultúr vyvoláva veľmi rozporuplné diskusie, od optimistických až po také, ktoré konštatujú, že ide o celoplanetárnu tendenciu koordinovanú ekonomickými potrebami, sprevádzanú vznikom novej multikultúry vysokoorganizovanej elity, disponujúcej bankou strategických informácií, čoho dôsledkom môže byť pre zvyšok populácie strata kultúrnej identity a dezorientácia v multikultúrnom svete /15/. Zákonite nás napadne otázka. Môže si vôbec knižnica v globálnom prostredí uchovať svoju kultúrnu identitu, svoje funkcie pri transfere kultúrnych tradícií a kultúrnej identity? Sú tu však neoddiskutovateľné pozitíva, ktoré otvorili celému ľudstvu nové cesty k poznaniu a ku kultúre. Globálna informačná infraštruktúra, ktorej základom je celosvetová sieť telekomunikačných superdiaľnic, zabezpečí univerzálnosť informačných služieb, zefektívni štruktúru informačných tokov a proces komunikácie na všetkých úrovniach organizácie ľudstva, čo podstatne zdokonalí organizáciu a riadenie sociálnych mechanizmov spoločnosti. Globálne informačné prostredie predstavuje v súčasnosti obrovský intelektuálny potenciál, integruje v sebe ľudské poznanie, spoločenský dokumentačný fond a spoločenský informačný fond. Veľmi výstižne to pomenoval Robertson /6/, ktorý chápe globalizáciu ako kompresiu sveta a intenzifikáciu vedomia Zeme ako celku. Súčasná teória globalizácie je postavená na kultúrnej sociológii, čo poukazuje na dôležité postavenie kultúry v globálnych procesoch. Celým vývojom teórie globalizácie sa vinie problém univerzalizmus versus partikularizmus, konvergencia versus divergencia, globálne versus lokálne. Odráža sa aj v jednotlivých vymedezeniach globalizácie. Napr. Albrow vo svojej definícii nepriamo považuje pluraliru za sprievodný znak globalizácie: “globalizácia sa vzťahuje na všetky tie procesy, ktoré začleňujú národy sveta do jedného svetového spoločenstva” /6/. V súvislosti s riešením problémov uchovania si kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity v globálnom prostredí sa v súčastnosti veľa diskutuje o vzťahu globálneho a lokálneho v globálnom prostredí. Súčasne prebiehajúce procesy globalizácie lokálneho a lokalizácie globality predstavujú paralelné, navzájom sa obohacujúce procesy makro-lokalizácie a mikroglobalizácie. Globálny fond poznatkov a lokálna kultúra môžu vďaka globálnym sieťam šťastne koexistovať a navzájom sa tvorivo ovplyvňovať /10/. Ako ideálny príklad takejto koexistencie sa uvádza Japonsko /6/, ktoré je skutočne globálnou spoločnosťou. Japonská spoločnosť si dokázala uchovať niekoľko kultúrnych vrstiev. Na jednej strane je to priemyselná veľmoc, na strane druhej si dokázalo zachovať väčšinu svojich kultúrnych tradícii, ktoré nazýva posvätnou infraštruktúrou a ktoré sú kultúrnym základom hospodárskeho rozvoja Japonska. Je zrejmé, že alternatívou k technologicky zjednocovanej civilizácii je na jednej strane akceptovanie lokálnych, regionálnych a národných identít, na strane druhej kreovanie nových vrstvených a transkultúrnych identít, ktoré vybavujú človeka toleranciou k cudzím hodnotám a empatiou do iných kultúr /4/. Už sme konštatovali, že súčasná teória globalizácie má v centre pozornosti kultúrne procesy v najširšom zmysle slova. Odráža sa to aj na poslaní a činnosti Výboru Európskeho parlamentu pre kultúru, mládež a médiá. Svojou Správou o informačnej spoločnosti, mládeži, výchove a médiach z roku 1996 /11/ sa prihlásila k základným dokumenton Európskej únie o informačnej spoločnosti. V správe sú rozpracované kultúrne kritériá informačnej spoločnosti, ktoré podporujú rozvoj takých informačných a komunikačných technológií, ktoré umožňujú rozpoznanie a uchovanie kultúrnej hodnoty informácie s cieľom národného a individuálneho rozvoja. V správe sa zdôrazňuje, že európsky model informačnej spoločnosti musí byť riadený demokratickými, sociálnymi a výchovnými záujmami, nesmú v ňom prevažovať záujmy ekonomické a technologické. Veľké nádeje a očakávania sa vkladajú do telekomunikačných a multimediálnych technológií, od ktorých sa očakáva uskutočnenie sna Jeana Moneta o “Európe kultúry”. Knižnice sú tu zaradené medzi najvýznamnejšie kultúrne inštitúcie, s ktorými sa počíta pri sprostredkovaní kultúry, kultúrnych hodnôt v globálnej informačnej infraštruktúre.Tieto myšlienky sú potom rozpracované špeciálne na knižnice v už spomínanej Správe o Zelenej knihe o úlohách knižníc v súčasnom svete. Ak si teda zosumarizujeme poznatky z teórie globalizácie, sociológie kultúry, kulturológie a knižničnej a informačnej vedy, knižnica má všetky predpoklady uchovať si svoju kultúrnu identitu a svoje funkcie pri sprostredkovaní kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity. Na záver by sme si mali povedať aké postavenie majú naše verejné knižnice v sociokultúrnom prostredí vzhľadom na úlohy, ktoré sme pre ne vytýčili. Vzhľadom na to, že v našom odbore sme takéto výskumy nerobili, odpoveď musíme hľadať v štatistike a vo výsledkoch výskumu sociálnych vied. Reprezentatívny sociologický výskum zameraný na miestnu kultúru v rámci projektu Lokálna demokracia a nové územnosprávne členenie sa realizoval v roku 1997 v Sociologickom ústave SAV /5/. Cieľom výskumu bolo získať poznatky o súčasnom stave rozvoja kultúrneho života v malých mestách, a to v Brezne a v Banskej Štiavnci a porovnať ich s rovnakým výskumom uskutočneným v roku1991. Z hľadiska predmetu výskumu sa získavali informácie z nasledujúcich oblastí: inštitucionálna základňa miestnej kultúry, kultúrne aktivity obyvateľov, úroveň miestneho kultúrneho života, úloha samosprávy v oblasti kultúry a spokojnosť s možnosťami kultúrneho vyžitia. V analýze inštitucinálnej základne miestnej kultúry sa v správe z výskumu uvádzajú štátne kultúrne inštitúcie, kde v rámci regionálnych kultúrnych centier sa vôbec neuvádzajú knižnice, a mestské kultúrne inštitúcie, kde v rámci mestských kultúrnych stredísk sa knižnice uvádzajú. Pri sledovaní kultúrnej aktivity obyvateľov pri 14 možnostiach sa čítanie odbornej a populárno-vedeckej literatúry a čítanie beletrie umiestnilo na druhom a treťom mieste. Hodnotenie ďalších položiek nie je rozpísané podľa kultúrnych inštitúcií ani podľa kultúrnych podujatí, a tak môžeme iba dedukovať vzhľadom na zastúpenie čítania. Spôsob, akým sú vo výskume spracované knižnice svedčí, o veľmi slabej pozícii knižnice v sociokultúrnom povedomí. Knižnici ako kultúrnej inštitúcii sa tu nepripisuje žiadna významnejšia úloha, respektíve sa jej tu vôbec nevenuje pozornosť, hoci vzhľadom na umiestnenie čítania v kultúrnych aktivitách je zrejmé, že zaujíma v miestnej kultúre významné miesto. Žibritová /16/ sa pokúsila analyzovať postavenie verejnej knižnice v sociokultúrnom prostredí na Slovensku a dospela k rovnakým záverom. V svojej zaujímavej analýze využila štatisku z rôznych sociokultúrnych oblastí, ako aj výsledky sociologických, mediálnych a knižničných výskumov a dospela k záveru, že knižnica má v sociokultúrnom prostredí zvláštne postavenie, pretože nesie v sebe socializačný prvok, má všetky predpoklady stať sa miestom pozitívnych ľudských kontaktov, čo je v zhode so Zelenou knihou, ktorá chápe knižnicu ako centrálne spoločenské fórum určitého spoločenstva. Na druhej strane, vzhľadom na kultúrnu tradíciu, keď knižnica nemá u nás adekvátnu pozíciu v spoločenskokultúrnom povedomí, perspektíva takéhoto vývoja je u nás otázna. Rozvíjanie kultúrnych dimenzií a kultúrnych funkcií verejných knižníc urýchli proces sebareflexie a spoločenského vyzretia knižníc, čo bude priaznivo vplývať na posilnenie ich pozícii v sociokultúrnom povedomí a následne na ich včlenenie do modernej informačnej spoločnosti. Závisí aj od nás, ako naplníme pojem kultúrna identita knižnice, aké metódy a prostriedky využijeme pri šírení kultúrnych hodnôt v súčasnosti. Lebo ako sme už povedali, kultúra, kultúrna tradícia a kultúrna identita nie sú statické a od ich neustáleho vývoja a obohacovania závisí životaschopnosť našej kultúry.
Záver Procesy formovania kultúry, kultúrnej tradície a kultúrnej identity nie sú procesy samovývoja. Sú to uvedomelé procesy, ktoré smerujú k uchovaniu kultúry spoločnosti, a teda aj jej samej. Každý, kto je nositeľom nejakej kultúrnej identity, má neodcudziteľné právo si ju hájiť a pestovať, ak o ňu stojí. Položme si otázku, má knižnica záujem prostredníctvom nás hájiť a pestovať si svoju kultúrnu identitu a obhájiť si svoje miesto v kultúrnych procesoch? A stojíme o to vôbec?
Literatúra
|
| |
